Nónius
Plemeno nónius bolo vyšľachtené v maďarskom
žrebčíne Mezöhegyesz v roku 1784. Cieľom bolo vyšľachtiť mohutnejšieho, ťažšieho koňa pre potreby
intenzívnejších poľnohospodárskych oblastí, pre armádu a dopravu. Pôvod aj meno odvodzuje od
zakladateľa anglonormanského žrebca Nónius, nar. v r. 1810 vo Francúzsku. Prenášanie dobrých
úžitkových vlastností na potomstvo oprávňovali vedenie žrebčína Mezöhegyesz k tomu, že od roku 1824
žrebca začali využívať v plemenitbe intenzívnejšie po celom Uhorsku. Po dvadsaťročnom pôsobení v
chove žrebec Nonius zanechal v žrebčíne 79 žrebcov a 137 kobýl.
V prvom období šľachtenia nóniusa v rozmedzí rokov 1824 až 1862
mali produkty šľachtenia 39% krvi španielskej, 23,4 % krvi Nóniusa Seniora, 18% krvi arabskej, 9,4 %
krvi anglo-španielskej a 10,2% inej krvi.
Na území Slovenska sa chov nóniusa uvádza od druhej polovice 19.
storočia, kedy žrebce nónius zo žrebčína Mezöhegyesz začali pôsobiť v nížinných oblastiach
Slovenska, cez žrebčínce Nitra, Rimavská Sobota a Prešov. Po r. 1918 prestal prísun žrebcov nonius z
Maďarska. Veľký obvod chovu nóniusa na Slovensku si vynútil založenie chovu nóniusa. Stádo nóniusa
bolo založené v novo budovanom žrebčíne Topoľčianky v r. 1922 a pozostávalo z 59 kobýl.
Počas chovu nóniusa v Topoľčiankach v
rokoch 1922 až 1954 tu pôsobilo 31 kmeňových žrebcov, z toho 25 žrebcov nónius, 4 žrebce anglické
plnokrvné a 2 žrebce anglické polokrvné. Po roku 1954 bol chov nóniusa premiestnený do
novozriadeného žrebčína v Novom Tekove. Chovateľskú prácu naviazal len žrebčín Nový Tekov, ktorý po
privatizácii stále viac a viac upadá a pre nesplnenie stanovených kritérií bol šľachtiteľský chov
nóniusa v Novom Tekove v r. 2000 zrušený, a tým je Slovensko bez šľachtiteľského chovu
nóniusa./8
Lipican
Lipican alebo lipicanský kôň je jedno z najstarších kultúrnych
plemien koní v Európe. Pôvod odvodzuje od starošpanielskych a starotalianskych koní. Vyšľachtený bol
v dvornom žrebčíne Lipica (Slovinsko), založenom v roku 1580.
K rozvoju chovu španielskych koní prispelo aj založenie dvorného
žrebčína Kladruby n/Labem (1579), Lipica (1580), Kopčany (1765), a dvornej španielskej jazdiarni vo
Viedni (1735).
Výborné
morfologické, fyziologické a biologické vlastnosti lipicana, boli dôvodom, že sa stal obľúbeným
koňom nielen u šľachty, ale aj u drobných súkromných chovateľov. Tým sa vplyv lipicana preniesol aj
k chovateľom v zemskom chove.
V žrebčincoch
monarchie, teda aj na území Slovenska začali pôsobiť lipicanskí žrebci. Lipicanský kôň bol u
chovateľov obľúbený pre svoju tvrdosť, skromnosť, živý temperament, dobrý charakter a učenlivosť.
Toto prispelo k tomu, že v chove lipicana bolo založené niekoľko línií a rodín , ktoré pretrvali až
do súčasnosti.
Hafling
Pôvod
Hafling pochádza z tirolských Álp v Rakúsku, kde pravdepodobne vznikol krížením malých
horských plemien a orientálnych koní. Existuje viacero názorov o plemenách, z ktorých bol hafling
vyšľachtený, no prevláda názor, že to boli hlavne plemená norik, hucul a arabské kone. Isté je, že
prvé haflingy žili už v roku 1282. Pomenovanie hafling však dostali až na prelome 19. a 20.
storočia, podľa obce Hafling pri Merane. Za plemenníka moderného chovu haflinga sa považuje
svetlohnedý polokrvný žrebec Folie.
[upraviť]
Popis
Vyskytuje sa vo farbách isabela alebo ryšiak. Hriva je podobne ako chvost zvlnená a ľanovo
sfarbená. Odznaky sú povolené a veľmi časté na hlave i na končatinách.
štíhly, korektný základ
tvrdé kopytá
výška KVH až 150 cm (žrebec od 142 cm a
kobyla od 138 cm); hmotnosť 420-500 kg;
krátka, štíhla hlava s veľkými širokými nozdrami; široké čelo; veľké jasné oči a krátke
uši.
Je to kôň odolný,
dobre osvalený a dlhoveký.
[upraviť]
Využitie
Z európskych plemien sa hafling označuje ako najviac adaptabilný, jeho využitie je
všestranné. Pôvodne bol používaný pre prácu v lese a poľnohospodárstvo. V súčasnosti je výborný na
vozatajstvo, western alebo voltíž. Stále väčšiu obľubu získava v nižších súťažiach v drezúre a v
parkúrovom skákaní. Je tiež vhodný na hippoterapiu a pre deti kvôli svojmu nízkemu vzrastu,
spoľahlivosti a príjemnému vzhľadu.
ARAB
Arabský kôň je nepochybne najkrajší zo všetkých koní, je
to badať na jeho charaktere a vo vzhľade. Je to tiež najstaršie a najčistejšie zo všetkých plemien,
ktoré bolo starostlivo šľachtené tisíce rokov.
Vplyv: Vplyv arabského kaňa je očividný v značnej časti svetovej
populácie koní. Uznáva sa ako základ plnokrvníka, ktorý prekonáva svojho predchodcu veľkosťou aj
rýchlosťou, ale nedá sa s ním porovnať čo sa týka tvrdosti a vytrvalosti.
Pôvod: Zatiaľ čo presný pôvod arabského koňa je nejasný, umenie
poskytuje dôkazy o tom , že plemeno koní ustáleného " arabského" typu existovalo na Arabskom
poloostrove najmenej 2500 rokov pred kresťanskou érou. Podľa Beduínov, národa, ktorý sa
najintenzívnejšie zaoberal týmto "púštnym koňom", siaha ich spolužitie, hoci to nie je celkom
presné, asi do roku 3000 p. n. l. ku kobyle Baz a žrebcovi Hoshabovi. Kobylu Baz údajne zajal v
Jemene Bax, Noeho prapravnuk, ktorý bol krotiteľom divých koní. Rozšírenie všade prenikajúcej
arabskej krvi vo svete umožnili moslimské nájazdy, s ktorými začal prorok Mohamed v 7. storočí, keď
zelené zástavy islamu a púštne kone vtrhli cez Ibériu do kresťanskej Európy.
Výška: 142-150 cm.
Frísky kúň
Frízsky
kôň patrí medzi najstaršie
európske plemená koňa. Jeho vek sa odhaduje na 3000 rokov. Patrí k pôvodným stredoeurópskym plemenám.
Oceňovali ho pre jeho výkonnosť už starí Rimania .
dejiny
Frízske plemeno vďačí za
mnohé svoje črty andalúzskemu koňovi zo Španielska.
Je to chladnokrvný, ťažší kôň pochádzajúci z primitívneho lesného koňa. Rimania ho oceňovali ako
vynikajúceho pracovného koňa. Plemeno dostalo meno podľa Frízska: oblasti v Holandsku aNemecku. Predpokladá sa, že pochádza o
obdobia tisíc rokov pred Kr. V priebehu rokov sa plemeno skvalitňovalo a zároveň sa zlepšoval jeho
osud. Bol územčistý, húževnatý a otužilý s poslušnou povahou a bol z neho vynikajúci záprahový kôň.
Bol vysoko cenený aj ako kráľovský vojnový kôň. Hoci nebýva veľký (aj keď dnešný trend uprednostňuje
vysoké kone; niektoré majú už bežne výšku nad 168 cm), má neobyčajne vznešené správanie a pôsobivú
akciu s vysokým krokom. Vplyv španielskych koní počas španielskej nadvlády v Nizozemsku (v rokoch 1568 –
1648) dodal plemenu viac ušľachtilosti. Napriek svojej výnimočnosti, na začiatku 20. storočia frízsky kôň
takmer vyhynul. Chovateľský zväz bol založený v roku 1879, ale popularyta klusákov, medzi ktorými toto plemeno vynikalo, viedla ku kríženiu s
cieľom zvýšiť rýchlosť na úkor pôvodného typu. V roku 1913 zostali vo Frízsku len tri žrebce.
Plemeno zachránila druhá svetová vojna, keď mali holandskí poľnohospodári nedostatok vozidiel i
pohonných hmôt a boli nútení vrátiť sa ku koňom. Druhú vážnu krízu prekonával chov frízkych koní v
60. rokoch, keď sa chovná báza znovu kriticky znížila. Aj táto však bola úspešne prekonaná a chov
frízskych koní sa rozšíril prakticky do celého sveta. Zväz chovateľov frízskych koní získal v roku
1954 titul "kráľovský".
